Slabiky a prvé slová

Ako sme sa učili my

Keď sme začali pracovať s kartičkami, môj nevravec (február 2020) používal približne 5 nezrozumiteľných slov ako „aka - áno, ute - vodu, ece - ešte...“. Vtedy mal 3,5 roka, bol tak ako dodnes, hyperaktívny a nevedel sa sústrediť.

Dôležitá vec hneď na úvod – ako sme zvládli sústredenie? Odmenami za „spoluprácu“. Zo začiatku za každý náznak spolupráce: že sa pozrel, že sa vydržal pár sekúnd sústrediť, neskôr už len za aktivitu a pokus vysloviť slabiku, slovo, vetu. Používali sme na to malé dobroty - soletku rozlámanú na malé časti, ovocnú tyčinku rozkrájanú na mini kúsočky tak aby to dokázal zjesť za moment, neprejedal sa a aby sme mohli hneď pokračovať ďalej. Všetko som si pred trénovaním pripravila, aby som neodbiehala: karty, ktoré som s ním chcela prebrať v poradí ako som ich prebrať potrebovala, nakrájané odmeny, vodu, utierky... všetko na dosah. Jeho pozornosť bola zozačiatku na úrovni pár minút, a aj to prerušovaných.

Začali sme pasívnou slovnou zásobou, aby som vedela ako na tom sme s porozumením, keď už verbálna časť silno zaostávala. Vykladala som mu obrázky vecí a zvierat a pýtala som si ich do ruky, alebo aby ukázal prstom.  

Verbálna časť u nás začala učením z kartičiek - sada Slabiky a prvé slová. Prvé boli samohlásky A, E, I, O, U a pri slabikách sme išli podľa odporúčaného logopedického kľúča – najskôr písmená P,B,M, potom T, D, N, K, G, V, F, H a CH... Nám šlo časom aj R a L, tak som ich zaradila.

Vybrala som si kartičky len so samohláskami, postupne po dňoch cvičenia som pridávala kartičky so slabikami začínajúcimi na P,B,M - (PA, PI, PU... BU,MI...).

Tieto karty sme si zo začiatku len pozerali jednu za druhou a ja som k nim výrazne vyslovovala text, niekedy som text znásobila pre lepšie zapamätanie – napr. – Strašidlo nebolo len „BU“ ale „BUBUBU“, alebo som menila intonáciu, pridala gestikuláciu, aby som ho zaujala. Smial sa, na niektoré karty sa vyslovene tešil a čakal čo zas vymyslím. Bolo to aj o „herectve“.

Vydržal 5 kariet, dostal odmenu. Po čase sa začal pri niektorých zvukoch zapájať sám - nasledovala malá „oslava“, veľká chvála a odmena. Odmena potom bola už len za zvuk ku karte.

Tu podotknem, že môj syn sa na mňa nepozeral - očný kontakt nebol úplne OK, preto bolo ťažké donútiť ho pozerať sa ako vyslovujem. Kartu som si teda začala umiestňovať k tvári vedľa úst a výrazne som artikulovala. Poradila mi to logopedička a pomohlo to. Niekomu zas môže pomôcť vyslovovanie pred zrkadlom.

Časť so slabikami bola naša každodenná činnosť. Neustále som musela vymýšľať nové spôsoby ako mu to spraviť zábavné, lebo neobsedel. Zapájať srandu, aj pohybovú aktivitu. Jedno obdobie sme mali karty rozložené ako hada po celej izbe a on po kľačiačky chodil od karty ku karte a hovoril – KI, DA, PA, PE, MI, MU, KU, DO... to ho bavilo a hlavne videl a vedel odhadnúť kedy je koniec cvičenia.

To bol moment, keď vedel ku každému obrázku priradiť správny zvuk. Čistili sme výslovnosť a snažili sa, aby bola čo najpresnejšia a najzrozumiteľnejšia.

Vtedy prišiel čas na prvé slová. Prišli prvé karty s reálnymi slovami - BÁBO, UJO, CIKÁ, IDE, TETA, BÚCHA... Jednoslovné karty som zaraďovala už pri učení pasívnej slovnej zásoby, kde mal len ukázať na správnu požadovanú kartu bez vyslovenia. Tam si už pasívne osvojil tieto slová a prešli sme na druhý level. Vedieť ich aj vysloviť. Opäť sme začali jednoduchšími - na P, B,M ... a to papá, baba, mama, mapa, dupe, tato...

Časť od prvých zvukov – slabík po prvé slová trvala približne 4 mesiace každodenného tréningu. Bola to najdlhšia časť, a veľa krát som to už chcela vzdať, lebo nevravec nebol ochotný spolupracovať, odchádzal, plakal, skryl sa za vankúše a nevyliezal... ale zvládli sme to. Po tejto prvej fáze, už šlo všetko trošku ľahšie. Zistil, že sa dorozumie, a že je to celkom fajn povedať čo chce, alebo ukázať a pomenovať vec.

V nových jednoslovných kartičkách som vyberala a skladala slová z naučených slabík a vo väčšine kariet som použité slabiky ponechala zobrazené na spodnom okraji jednoslovnej karty ako pomôcku.